Rumunsko opradené mýtmi

09.08.2023
Pozitívum v nás (Redakcia)

2023 Akademia_tretieho_veku ATV Cestovanie Rumunsko

Je dostatok krajín, ktoré sú u Slovákov späté s predsudkami a stereotypmi. Tie o Rumunsku sú zväčša zakorenené u dovolenkárov, ktorí pri rumunskom mori oddychovali za éry socializmu – Mamaia, Mangalia, Eforie… Vo mne z tých čias zostala túžba po slobode, stelesnená vo sne byť rumunskou Cigánkou (Rómkou) a žiť ako ony, na cestách, veselo a pestrofarebne. A cinkať pritom striebornými náramkami či mincami na povrázku okolo krku. Dnešné Rumunsko má so svojou socialistickou sivotou máločo spoločné. V spomienkach sa azda vynorí diktátor Nicolaea Ceauşescu a jeho žena Elena, Rumunmi nazývaná „beštia“. A tiež výstavba megalomanského paláca, ktorý má vraj viac izieb ako Versailles.

Občianske združenie Pozitívum v nás zorganizovalo pre svojich členov i nečlenov päťdňový výlet do Transylvánie (27. apríl – 1. máj), jednej z troch častí súčasného Rumunska – s bývalým kniežatstvom Valašskom na juhu a s Moldavskom na východe krajiny. Ide o územie siedmich opevnených hradov/pevností založených nemeckými kolonistami, ktoré tradične nazývame Sedmohradsko. Plán bol navštíviť aspoň štyri z pevností.

Štartovali sme autobusom za chladného rána, ako vždy, zo Záhorskej Bystrice. Popoludní sme sa už prechádzali po slnkom prehriatom centre župy Bihar, v meste Oradea (Veľký Varadín). Obnoveným palácom, kostolom, divadlu i najväčšej rumunskej rímskokatolíckej barokovej katedrále kraľuje úctyhodná radnica. Námestie, podobne, ako to bolo i v ostatných mestách, lemujú pestrofarebné renesančné či barokové domy, vežičky, reštaurácie, kaviarne. Všetko vzorne opravené, všade čisto, príjemne. Začínali sa naše rumunské prekvapenia. Palác Čierny orol spolu s rovnomennou pasážou zdobí pôsobivá secesná fasáda. Varadínska pevnosť je zas pamiatkou stredovekej architektúry. Za jej hradbami sa dnes konajú kultúrne podujatia mesta. Okolie historického centra je zastavané socialistickými stavbami. Tak, ako napokon všade. Obyvateľstvo sa zväčša hlási ku kresťanstvu, aj keď tu možno nájsť takmer sto chrámov rôznych náboženstiev – katolícke kostoly, ortodoxné katedrály, synagóga… Tolerancia je zrejme prameňom príjemnej atmosféry multietnického mesta. V Rumunsku sa považuje za najlepšie mesto na život. Spolunažíva tu aj slovenská a maďarská menšina. Tú druhú bolo počuť na každom kroku, tú našu nie. A nezaznela ani nemčina. Nemcov vraj Ceauşescu predal Nemecku. Tí dnes Rumunsko navštevujú na mercedesoch.

Sedmohradsko je v mnohých smeroch pre neznalca nečakané. Malebná krajina posiata poliami, lúkami a čriedami oviec. Rovina ako placka, ktorú kde-tu spestria kopce. Všade pokoj, vľúdni ľudia, radosť zo života. Naša púť smerovala do mesta Sighişoara (Segešvár), centra župy Mureş. Tu sa narodilo knieža Vlado Ţepeş (Cepeš), známy aj pod slávnejším menom Drăculea. Vládol Valašskému kniežatstvu v 15. storočí s nezvyčajnou krutosťou. Počas svojej šesťročnej vlády údajne usmrtil stotisíc ľudí. Svoj prídomok (Drak – Dracul) zdedil po otcovi, príslušníkovi rytierskeho Dračieho rádu. Priezvisko Ţepeş, teda Narážač reflektuje surové metódy mučenia, ktorým sa priučil ako vazal v osmanskom zajatí. Napichoval svoje obete na drevené koly. Nevie sa, prečo inšpiroval írskeho spisovateľa Brama Stokera, ktorý nikdy nebol v Rumunsku, k napísaniu príbehu o grófovi Drakulovi.

Mesto Sighişoara sa hrdí titulom jedinej stredovekej pevnosti v juhovýchodnej Európe, ktorá je obývaná. Námestie citadely dýcha históriou a pôsobí uvoľňujúco. Patrí do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zvláštne kryté drevené schodisko pre školákov vedie k evanjelickému Kostolu na kopci (ako ho volajú domáci). Jedinečná Hodinová veža vysoká 64 metrov ukazuje alegorické postavy znázorňujúce neresť a hriech. Zrejme každá doba má svoje predstavy o hriechu. Nemožno zabudnúť na Drakulov rodný dom a ani na jeho sochu.

Hlboký dojem zanechala impozantná Salina Turda (Soľná baňa). Jej steny a chodby pripomínajúce mramor, obrovské jaskyne, skaliská i podzemné jazierko boli naozaj slané. Len kolotoč a obchodíky na dne jaskyne soli očividne odolali.

Najnemeckejšie mesto Sibiu (Sibiň), centrum rovnomennej župy, patrilo medzi najbohatšie zo siedmich pevností Sedmohradska, Vybudované transylvánskymi Sasmi sa člení na horné a dolné mesto, pričom obe sú obohnané tromi okruhmi hradieb – vonkajší bol zemný val, stredný z tehál a vnútorný tvorili veže a bašty spojené múrom dosahujúcimi 10 metrov. O každú vežu opevnenia sa staral jeden cech – hrnčiarsky, tesársky, klampiarsky a iné. Veľké námestie v hornom meste je čarovné. Remeselnícke domy na nás žmurkali očami na strechách (otvormi slúžiacimi ako vetráky), očarili nás paláce, kostoly, múzeá, romantické uličky. Veľké i Malá námestie spája biela veža hradieb, z ktorej je výhľad na neďaleké pohorie Făgăraş. Pravoslávna katedrála v byzantskom slohu vraj kopíruje Hagia Sofiu (Konštantinopol). Postavená je z červenej a žltej tehly, vďaka čomu má pruhovanú fasádu. Dominantnou je aj evanjelická katedrála sv. Márie so zdobnou strechou a najväčším organom v krajine. Treba tiež pripomenúť priekupnícke počiny Sibiu. Hrdí sa prvou nemocnicou V Rumunsku, ktorá tu bola založená, prvou knižnicou, lekárňou divadlom, pivovarom a bankou. Avšak pozor! Ak niekto zaklame na Moste lží, prepadne sa s mostom. Taký by sa nám zišiel.

Na vidieku je to iné. Tam ešte stále cítiť chudobu. Rozpadávajúce sa chalúpky stoja prikrčené v tieni nablýskaných áut pred vratkými plotmi. A ako boxerský úder na solárny plexus pôsobia troj-, štvor-, päť- a viacposchodové paláce, monštrá s množstvom vežičiek a architektonicky neidentifikovateľných ozdôb, pri ktorých chradnú už aj tak skromné príbytky. Kontrast okázalosti a biedy je dokonalý. Vlastníkmi tých oblúd sú údajne zbohatlícke rómske rodiny žijúce v zahraničí, ktoré v Rómskom kastovom svete dávajú svoje postavenie demonštratívne najavo.

Biertan patrí tiež do župy Sibiu. Patrí medzi sedem saských dedín, ktoré majú opevnené evanjelické kostoly zapísané v zozname UNESCO. No v regióne je ich vraj 150. Opevnenia mali chrániť vidiečanov pred vpádmi Osmanov. Aj preto boli súčasťou hradieb pavlačové byty pre rodiny. Kuriozitou kostola v Biertane sú vráta s 19-timi zámkami. Blokujú bránu v 19-tich bodoch a vyrobil ich majster Johannes v roku 1515. Systém uzamykania kostolných dverí sa považuje za najkomplikovanejší na svete.

Braşov (Brašov) je po Bukurešti druhé najväčšie mesto Rumunska. Je centrom rovnomennej župy a založil ho rád nemeckých rytierov. Obklopujú ho zasnežené vrcholy Karpát. Potešilo nás, ale ako to už býva, aj sklamalo. Prehliadka najväčšieho gotického kostola medzi Istanbulom a Viedňou – Čierneho kostola a Radničného námestia dopadla na jednotku. Zachované historické centrum ponúkalo nielen vzácne pamiatky, ale aj rozmarnú náladu. Reštaurácie a krčmičky nás zlákali na koštovku tradičnej polievky ciorba. My, ženy sme okúsili morčaciu, muži sa odhodlali na držkovú krémovú variáciu na kyslo – Ciorba de Burta. Táto časť dňa bola úspešná, sklamal nás však dlhý rad na lanovku. Vyhliadku na hore Tâmpa viacerí vzdali. Predĺžený víkend, ktorý sa nám spočiatku črtal ako výhodný, sa zľahka zmenil na nevýhodu. Všade more ľudí, zväčša domácich, k čomu prispelo aj slnečné počasie. Vytrvalci boli odmenení výhľadom na mesto a okolie.

Zámkom Peles (Peleš) sme sa kochali v perle Karpát, v meste Sinaia, župa Prahova. Oblasť patrí k najkrajším horským oblastiam v Rumunsku a kráľovské zámocké sídlo Peles zas k najkrajším na svete. Je to prepychový architektonický skvost vyhlásený za múzeum. Okázalo noblesný, vyzdobený umelcami vrátane Gustava Klimta. Elegantný, s vzácnymi exponátmi vrátane obrazov Rembranta. Len zbierka zbraní a brnení obsahuje 4 000 unikátnych kúskov. Ako prvý palác na svete bol ektrifikovaný, pochválil sa centrálnym kúrením, mal výťah a kráľovské divadlo, neskôr kinosálu. Nádherné drevorezby, starožitné nábytky, ručne maľované vitráže, zbierky čarovných kobercov, bohatstvo doplnkov zo zlata, striebra či slonoviny. Mestečko Sinaia vyrástlo okolo Sinaiského kláštora, ktorý niesol názov po biblickom vrchu Sinai.

Zvedavosť nás hnala na Drakulov hrad Bran. Šľachtické sídlo krutého vládcu, z ktorého efektívny marketing stvoril atrakciu. Obkľúčený stánkami so suvenírmi, drakulovskými zubami či zachmúreným Vladom Tepeşom alias Drakulom na tričkách. Gýče. Nová doba. Vedia však turisti, že film o Drakulovi sa vraj nakrúcal na Oravskom zámku. BRAN! Hrad ponurý pri západe slnka, mysteriózny zarána. Síce legendami opradený, ale Vlad III. v ňom nikdy nežil. Sídlil na hrade Poienari, z ktorého sú dnes ruiny. Napriek tomu sme rad pred vstupom do hradu trpezlivo vystáli. Netopiere tam nelietali, potomkovia upíra nás neprepadli. Ale podaktorí mali so sebou strúčik cesnaku. Vraj pre istotu.

A hajde, hajde! Všetko má svoj koniec, aj náš výlet. Cestou na rodnú hrudu sme sa zastavili sme sa v meste Alba Iulia (rum., Kvet slobody), kultúrneho a duchovného centra. Mesto v župe Alba sa preslávilo rovnomennou pevnosťou, najväčšou v krajine. Korunovačná katedrála Alba Iulia, chrám Rumunskej pravoslávnej cirkvi sa stala symbolom zjednotenia Sedmohradska s Rumunskom v roku 1918. Nevynechali sme ani posledný klenot na našej ceste – hrad Jána Huňadyho a jeho syna Mateja Korvína Hunedoara, čím sme zavŕšili program zájazdu. Jediný rest, ktorý nám zostal je mesto Cluj (Kluž). Žiaľ, nezvýšil čas.

Čo stojí za zmienku je poznanie, ako si Rumuni vážia svoje historické pamiatky a investujú do nich. V bilancii nesmú chýbať kvalitné diaľnice, udržiavané historické centrá miest, záujem domácich o farmárčenie a pastierstvo, napospol príjemní ľudia. Tieňom v dojmoch je chudoba vidieka, trosky bývalých fabrík po ktorých dnes pes neštekne. Niekomu azda chýbali kolóny povozov s plátenou strechou ťahaných koňmi. Ešte stále však možno zočiť Rómky v pestrofarebných šatách ovešané deťmi. Napriek počiatočnému rozčarovaniu zo starého atobusu, ktorý rozhodne nespĺňal kritériá „luxusného“ (ako bolo proklamované v propozíciách), sme ocenili čisté a komfortné hotely, ústretový personál, chutné raňajky i večere, ochotného vodiča, ktorý ekvilibristicky zvládal problémy s nedisciplinovanými rumunskými pirátmi ciest, a sprievodkyňu s plným priehrštím informácií a snahou riešiť ťažkosti, ktoré sa vyskytujú na všetkých cestách za poznaním. Stručne, bol to jeden z tých „top“ výletov. Zabudnime na šedé Rumunsko z totalitného režimu. Privítajme nové Rumunsko, farebné, upravené a príjemné.